V Poprade sa dnes rozlúčia s básnikom Pavlom Hudákom

Pavol Hudák sa ako básnik uviedol v roku 1992 zbierkou Broskyňový súmrak, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska i Cenu Janka Kráľa. Jeho básne z viacerých zbierok, ako napr. Silvester z roku 1999, Zatmenie slnka z toho istého roku či výber z jeho básní pod názvom Povraz v dome obesenca, boli preložené do poľštiny, francúzštiny či maďarčiny.
„Rozhodne patril medzi najlepších súčasných autorov päťdesiatnikov na Slovensku, jeho poézia zostáva fantastická v tom, že spája tú slovenskosť, takú tú nížinnosť s tatranskou tvrdosťou. Vydal síce len tri knižky, ale myslím si, že sa zapíšu do slovenskej literatúry, Slovensko prišlo o veľkého básnika, “ zhodnotil tvorbu Pavla Hudáka jeho dlhoročný priateľ a kolega Ján Petrík.
Podľa neho Hudákove básne poskytujú možnosť si zaplakať i udrieť po stole. „Ľudia ho mali veľmi radi, i keď Bratislava mu nikdy nevedela prísť na meno, nepatril medzi ľudí, ktorí potrebovali okázalosť, “ dodáva Petrík, ktorý s Hudákom vo svojich začiatkoch písal do Nového slova.
Vo svojej tvorbe sa Pavol Hudák venoval témam rodného Zemplína, individuálnej a kolektívnej minulosti, využíval motívy smrti a prinášal tiež vlastnú víziu budúcnosti. Jeho básne sú miniatúrne tak rozsahom, ako aj príbehom.
Pavol Hudák sa narodil 7. októbra 1959, vyrastal v obci Vyšný Žipov, okres Vranov nad Topľou. V Poprade pôsobil ako učiteľ na základnej škole, neskôr sa rozhodol pre povolanie novinára. Pracoval pre viaceré podtatranské i celoslovenské médiá, okrem iného spolupracoval aj so Slovenským rozhlasom.